Hranice v Európe sa menia: 90. roky 20. storočia

Rozvoj Európy bez hraníc pokračoval v 90. rokoch 20. storočia: ďalšie rozširovanie, spustenie jednotného trhu, cestovanie bez hraníc a euro. Ako na tieto udalosti reagovali voliči vo voľbách? 

1994: Nová Európa, nová zmluva

Svet na hraniciach Európskej únie sa od posledných volieb zmenil na nepoznanie. Na jednej strane došlo k zjednoteniu Nemecka, na druhej k rozpadu Juhoslávie, ktorý vyvolal napätie vedúce k násilným vojnám trvajúcim takmer celé nasledujúce desaťročie.

Pokojné demonštrácie a protestné pochody novovytvorených organizácií občianskej spoločnosti vo východnom Nemecku vyústili 9. novembra 1989 do pádu Berlínskeho múru. Táto pokojná revolúcia bola len jednou zo série udalostí, od aktivít hnutia Solidarność v Poľsku a Paneurópskeho pikniku v Maďarsku cez nežnú revolúciu v Československu a Baltskú cestu v pobaltských krajinách až po násilnú revolúciu v Rumunsku. V celej strednej a východnej Európe ľudia vyšli do ulíc, aby pokojne a jednotne bojovali za demokraciu, slobodu pohybu a právny štát.

V EÚ pokračoval integračný proces. Bola podpísaná Maastrichtská zmluva – významný míľnik, ktorý stanovil jasné pravidlá budúcej jednotnej meny, zahraničnej a bezpečnostnej politiky, ako aj užšej spolupráce v oblastiach spravodlivosti a vnútorných vecí. Európsky parlament začal zohrávať prostredníctvom tzv. spolurozhodovacieho postupu dôležitejšiu úlohu v rozhodovacom procese. Okrem toho musel tiež schváliť zloženie Európskej komisie predtým, ako tá začala pracovať.

V roku 1993 bol spustený jednotný trh s 12 členskými štátmi, ktorý umožnil voľný pohyb osôb, tovaru, služieb a kapitálu v týchto krajinách. Dnes zahŕňa všetkých 27 členských štátov EÚ, ako aj Island, Lichtenštajnsko, Nórsko a Švajčiarsko.

Občania EÚ mohli po prvýkrát voliť v krajine svojho pobytu, dokonca aj bez toho, aby boli jej štátnymi príslušníkmi: možnosť uplatňovať svoje demokratické práva bez ohľadu na to, kde občania v EÚ žijú, bola krokom smerom k skutočnej európskej demokracii. 

1999: Prekonávanie hraníc v Európe

Voliči z Fínska, Rakúska a Švédska volili v európskych voľbách po prvýkrát. 

V marci 1999 predseda Európskej komisie Jacques Santer pod tlakom Európskeho parlamentu odstúpil z funkcie.

V máji 1999 nadobudla účinnosť Amsterdamská zmluva, ktorá zjednodušila a rozšírila uplatňovanie spolurozhodovacieho postupu. Parlament sa tak v mnohých oblastiach stal spoluzákonodarcom s Radou. Zároveň sa na obzore črtalo rozšírenie o krajiny východnej Európy.

V siedmich krajinách – Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko a Španielsko – nadobudla účinnosť Schengenská dohoda (1995). Cestujúci v týchto krajinách sa odteraz mohli pohybovať bez pasových a hraničných kontrol.

Hlavnou prioritou pre voličov bola zamestnanosť, za ktorou nasledovali opatrenia na boj proti drogám a zločinu, politika v oblasti životného prostredia a spotrebiteľská politika. Dôležitou témou pre verejnosť bola aj kríza v Kosove.