Výstava
Vypracúvanie návrhu charty sprevádzajú viaceré ťažkosti. Tentoraz totiž nejde o revíziu zmlúv Spoločenstva ani o rozšírenie právomocí Európskej únie. Cieľom je zhromaždiť a zrozumiteľne sformulovať práva, ktoré musia inštitúcie a členské štáty Únie dodržiavať pri svojej činnosti. Členovia konventu sa však nehodlajú uspokojiť iba s vytvorením súboru práv: predovšetkým chcú tieto práva jasne deklarovať a účinne ich chrániť.
Túto harmonizáciu značne sťažujú rozdiely medzi právnymi systémami jednotlivých členských štátov (písané právo/zvykové právo, vymáhateľné právo/všeobecné zásady práva atď.). Niektoré ustanovenia sú teda výsledkom kompromisu a formulujú sa s maximálnou opatrnosťou. V skutočnosti text charty z väčšej časti preberá ustanovenia roztrúsené v rôznych medzinárodných a vnútroštátnych nástrojoch. Charta však prináša aj nové prvky, najmä pokiaľ ide o právo na prístup k dokumentom inštitúcií Európskej únie, ochranu osobných údajov, zásadu udržateľného rozvoja, ochranu životného prostredia či práva v oblasti bioetiky (tzv. nová generácia práv).
Výsledkom úsilia konventu je krátky text, ktorý obsahuje päťdesiatštyri článkov a je napísaný jasne a zrozumiteľne tak, aby mu dobre rozumeli všetci tí, ktorým je určený. Charta uvádza súbor práv založených na niekoľkých kľúčových zásadách: ľudská dôstojnosť, základné slobody, rovnosť medzi ľuďmi, solidarita, občianstvo a spravodlivosť. V preambule návrhu charty sa pripomína, že „národy Európy sa rozhodli vytváraním stále užšieho zväzku zdieľať mierovú budúcnosť na základe spoločných hodnôt“. Charta síce nespomína náboženské dedičstvo, ale poukazuje na duchovné a morálne dedičstvo Európskej únie, ktorá je „založená na nedeliteľných a univerzálnych hodnotách ľudskej dôstojnosti, slobody, rovnosti a solidarity“. Zároveň spresňuje, že Únia „je založená na zásadách demokracie a právneho štátu“.
V prvej kapitole sa stanovuje, že ľudská dôstojnosť je nedotknuteľná. Nasledujú články, ktoré sa týkajú práva na život, práva na nedotknuteľnosť osoby, zákazu mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ako aj zákazu otroctva a nútených prác. Časť venovaná slobodám vymenúva právo na slobodu a bezpečnosť i rešpektovanie rodinného života. Osobitne pripomína slobodu myslenia, svedomia a zhromažďovania a rovnako deklaruje i právo na vzdelanie, právo na prácu, vlastnícke právo a právo na azyl. Kapitola o rovnosti, ktorá hneď v úvode pripomína rovnosť všetkých ľudí pred zákonom, zakazuje akúkoľvek diskrimináciu a vyhlasuje rovnosť medzi ženami a mužmi. Ďalej sa venuje právam dieťaťa, ako aj starších osôb a osôb so zdravotným postihnutím. Pokiaľ ide o solidaritu – výraz, ktorý bol nakoniec uprednostnený pred pojmom „sociálne práva“ –, charta zdôrazňuje celý rad práv, ako sú právo na kolektívnu akciu vrátane štrajku, ochrana pracovníkov v prípade bezdôvodného prepustenia, právo na spravodlivé a primerané pracovné podmienky, právo na sociálnu pomoc a pomoc pri bývaní, právo na dávky sociálneho zabezpečenia a právo na zdravotnú starostlivosť. Charta tiež zakazuje detskú prácu. Kapitola o občianstve uvádza zoznam práv vyhradených pre európskych občanov: právo voliť a byť volený, právo obrátiť sa s petíciou na Európsky parlament, právo na diplomatickú a konzulárnu ochranu na území tretej krajiny alebo právo na dobrú správu vecí verejných inštitúciami Spoločenstva.
Charta ďalej pripomína základné pojmy v oblasti spravodlivosti, ako sú prezumpcia neviny, dodržiavanie práva na obhajobu, zásady zákonnosti a primeranosti trestných činov a trestov, ako aj právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces. Záverečné články textu sa zaoberajú rozsahom práv a slobôd uznaných chartou a rozsahom pôsobnosti jej ustanovení.