Výstava
V štatúte Sacharovovej ceny prijatom v júli 1988 sa pôvodne stanovilo, že laureáti dostanú 5 000 ECU a že kandidátom môže byť ktokoľvek, bez ohľadu na štátnu príslušnosť a miesto bydliska. Európsky parlament mal takisto umožniť uverejnenie písomných diel držiteľa ceny. Prvé nominácie na Sacharovovu cenu si vyžadovali podporu najmenej 25 poslancov, po ktorých Výbor pre politické veci navrhol troch kandidátov rozšírenému Predsedníctvu Európskeho parlamentu, v prípade potreby po konzultácii so samotným Sacharovom. Konečného kandidáta vyberalo Predsedníctvo. Sacharovovu cenu potom počas plenárnej schôdze odovzdal predseda Parlamentu. V priebehu rokov sa dotácia postupne zvýšila na 50 000 eur ako prejav uznania ľuďom, ktorí na celom svete bojujú za ľudské práva.
Došlo však aj k ďalším zmenám. V roku 2003 prešiel štatút Sacharovovej ceny významnými úpravami, ktoré navrhol nemecký poslanec Elmar Brok, vtedajší predseda Výboru pre zahraničné veci, ľudské práva, spoločnú bezpečnosť a obrannú politiku. V snahe rozšíriť záber tejto ceny sa rozhodlo, že by mala oceňovať osobitný úspech (duševnú alebo umeleckú prácu alebo aktívny prínos) v oblasti ochrany ľudských práv a základných slobôd, najmä slobody prejavu.
Touto cenou sa odvtedy môže uctiť aj ochrana práv menšín, dodržiavanie medzinárodného práva, rozvoj demokracie a uplatňovanie zásad právneho štátu. Kandidátov môžu po novom navrhovať politické skupiny, ale aj jednotliví poslanci, ktorí však môžu podporiť len jedného kandidáta. Výbor Európskeho parlamentu pre zahraničné veci potom navrhne troch kandidátov Konferencii predsedov, ktorá sa skladá z predsedu Európskeho parlamentu a predsedov politických skupín, a tá z nich vyberie konečného laureáta. Vzhľadom na rozširovanie Európskej únie a zvýšenie počtu poslancov musí v súčasnosti každý kandidát najprv získať predbežnú podporu 40 poslancov.
