Výstava
Andrej Dmitrijevič Sacharov, narodený 21. mája 1921 v Moskve, vyrastal v rodine vedcov a vyštudoval fyziku na Lomonosovovej univerzite v Moskve. Po druhej svetovej vojne pracoval v laboratóriu, ktoré sa zameriavalo na vývoj jadrových zbraní. Sacharov zohral významnú úlohu pri vývoji prvej sovietskej termonukleárnej bomby, ktorá bola otestovaná v auguste 1953. Ako vzor sovietskeho občana získal v roku 1950 Leninovu cenu a stal sa najmladším členom Akadémie vied ZSSR.
Komunistický režim Sacharova ocenil ako „otca sovietskej vodíkovej bomby“ za jeho príspevok k jadrovej sile Sovietskeho zväzu. Sacharov však mal čoraz väčšie obavy z rastúceho počtu jadrových skúšok, až ho jeho úvahy postupne priviedli k disentu. Najskôr bojoval najmä proti pretekom v zbrojení, ale onedlho sa úplne oddal ochrane ľudských práv a slobody a stal sa jedným z popredných intelektuálov disentu v Sovietskom zväze.
V roku 1968 tajne uverejnil Úvahy o pokroku, mierovom spolužití a intelektuálnej slobode, v ktorých sa zasadzoval za prehĺbenie stratégie mierového spolužitia Spojených štátov a Sovietskeho zväzu. Sacharov tiež verejne obhajoval politických väzňov a v roku 1970 založil Výbor pre ľudské práva a obranu obetí politických procesov. Pre svoje názory sa stal terčom čoraz represívnejších opatrení sovietskeho režimu a obeťou nenávistných útokov tlače.
V roku 1975 získal Nobelovu cenu za mier, ale keďže nesmel opustiť Sovietsky zväz, cenu v Osle v jeho mene prevzala jeho manželka Elena Bonnerová. V roku 1980 mu boli odňaté všetky čestné tituly a až do roku 1986 bol v domácom väzení. Keď sa však vládna politika pod vplyvom tzv. glasnosti zmiernila, bol zvolený za člena prezídia Akadémie vied. Sacharov sa nakoniec stal členom Kongresu zástupcov ľudu ZSSR, ale neskôr v tom istom roku, 14. decembra 1989, zomrel v Moskve vo veku 68 rokov.